Koľko ich každý z nás má? Ja aspoň päť. Aj keď musím byť sebakritická, nepridala som sa k čítajúcim, zase mi raz niečo nevyšlo...
Pozrela som si však stránku, ktorú v tento deň spustilo vydavateľstvo. Dalo sa na nej vyznačiť miesto, kde sa kniha číta. Rovnako tam boli popísané postrehy a skúseností čitateľov.
Samozrejme, dal sa tam pridať aj názov knihy, ktorú ste nedočítali a možno už niekoľko rokov ste sa k nej túžili vrátiť. A možno ste ju začínali čítať už niekoľkokrát a do konca nie a nie dôjsť. Alebo ste začínali v tento deň odznova, lebo nie a nie si spomenúť ako to tam vlastne bolo...
Nech už bol dôvod akýkoľvek, táto udalosť nezostala bez povšimnutia u viac ako niekoľko tisíc ľudí. Neviem, či ozaj čítali, alebo len chceli (nakoniec tak ako ja), každopádne je obdivuhodné, že ľudia sa po rokoch vracajú ku knihám aspoň zbežne.
Potešili ma poznámky ľudí i štruktúra zloženia. Od mladších zéeškárov, cez „skazenú" mládež, o ktorej stále počúvame, že nemá o nič záujem, až po tých najviac skúsených. Som rada, že nie som jediný človek, ktorý má záľubu v knihách (aj keď teraz to flákam) a že sú ľudia, ktorí ešte stále nosia knihy aj v pracovnej či školskej taške. A hoci zaneprázdnení, vedia si nájsť čas a čítajú všade, kde sa len dá.
Postrehy ľudí boli jedinečné. Od kedysi zakázaných kníh, ktoré čítali pod posteľou a navzájom si potajme požičiavali, až po lúskanie namiesto učenia. Mnohým čítanie kníh pomohlo v škole a viacerých priviedlo k písaniu. U každého vzbudilo záujem a objavili čaro písaných príbehov.
Moje deti nevedia čítať a musia ešte hodnú chvíľu počkať, kým sa tak stane. Mladší len vezme knižku s obrázkom kuriatka a hodí ju o zem, prípadne strčí do úst a osliní stranu. Staršiemu čítam už skoro mesiac jednu a tú istú knihu pred spaním. Stále dookola. Aj som ho nahovárala na zmenu, ale nechce ani počuť. Len čítame o sove a akejsi hmle, ktorá sa nie a nie rozplynúť. A ako každé dieťa v tomto veku, aj on vie, čo bude nasledovať. Pozná celé vety, a keď náhodou alebo náročky niečo vynechám, opraví ma, prípadne poznamená, že neviem čítať. (Ale toto vraví aj o mojom šoférovaní). Úprimne povedané, teší ma že počúva text, rozmýšľa a pamätá si.
Dnes som si sľúbila, že dočítam aspoň jednu knihu. Ak náhodou bude aj budúci rok Deň neprečítaných kníh, istotne sa pridám. A začnem nahovárať aj rodinu. J