Jana Janoková Hajníková
Dobrá váza na polici
Stála u nás na poličke. Na policovej súprave, presnejšie povedané. Pri kraji vedľa izbových kvetov, o ktoré sa mama stará už celé roky. Položila ju tam na okraj, aby nezavadzala. Nemala ju kam inam dať.
Páči sa mi veta: "Ako vzniká vynález? Všetci vedia, že niečo je nemožné. Potom sa však objaví nejaký blázon, ktorý nevie, že je to nemožné a urobí vynález."(Albert Einstein) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Stála u nás na poličke. Na policovej súprave, presnejšie povedané. Pri kraji vedľa izbových kvetov, o ktoré sa mama stará už celé roky. Položila ju tam na okraj, aby nezavadzala. Nemala ju kam inam dať.
Ísť do mesta MHD je vždy zaujímavá skúsenosť. Nanešťastie po väčšinou negatívna. O to viac, ak chcete ísť do mesta s dieťaťom v kočíku a všetko absolvovať v čo najkratšom čase. Električky bývajú preplnené a ochota slovenského národa sa tiež niekam za posledné roky stratila.
Všimla som si, že povedať môjmu synovi pravdu, je ako udierať hlavou o stenu. Nič sa tým nevyrieši, zostane len tupá bolesť a pocit nezmyselnosti. S ním je to rovnaké. Vysvetľovať, prečo sú niektoré veci také aké sú, prečo ľudia odchádzajú, iní zase prídu a nechce sa im odísť, prečo sa niekedy dejú aj nepríjemnosti je sizifovska práca. Má svoj svet a niektoré veci tam nepatria. Preto sme sa rozhodli, že sa začneme hrať na klaunov a svet si upravíme podľa neho. Aby detstvo zostalo detstvom a trvalo čo najdlhšie.
Poznám tie ženy. Od ostatných sa len ťažko líšia. Majú svoje každodenné starosti i povinnosti. Vyzerajú rovnako žensky ako ktorékoľvek iné, správajú sa rovnako. A predsa. Dobrý pozorovateľ, ktorého talent hraničí až s drzosťou, by zistil, že nevedú obyčajný život. Ale na takéto odhalenie by bolo potrebné vynaložiť veľké úsilie a čas, a tak zostávajú v zabudnutí, hoci za povšimnutie by stáli.
Minimálne trikrát do týždňa po škôlke chodievame na nákup. Stal sa z toho rituál. Približne v rovnakom čase, do rovnakého obchodu. Stretávame rovnakých ľudí, s ktorými sa už ako tak poznáme a sem tam prehodíme zopár slov. Všetko je rovnaké. Len otázky našich terajších známych na môjho syna sú čím ďalej divnejšie.
Trvá už viac ako tri týždne. A mama sa vyhrážala skôr. Ešte keď bolo veľmi teplo a chodili sme sa kúpať. Všetkým tvrdila, že v septembri pôjdem do nejakej škôlky, lebo mám tri. Vtedy som nevedel, čo to znamená, a hoci to často všetci spomínali nič sa nedialo. Až keď ma v jedno pondelkové ráno vzala na nejaké čudné miesto plné vreštiacich detí. Nechápal som o čo jej ide, len sa mi zazdalo, že to asi bude ten september a to divné miesto škôlka.
Rada si pozerám internet. Len sa hrám a klikám hore dole. Prečítam správy, pozdravím priateľov, pozriem rady pre mamičky, voľné pracovné pozície. Aby som mala prehľad. Skoro pravidelne, aspoň hodinu denne, už niekoľko rokov. Občas, keď si čítam, akosi mi napadne, že by som aj ja niečo dodala, doplnila, poslala fotku. Vtedy do mojej ležérne klikajúcej hlavy pravidelne prichádza otázka „ako" Nemám IT vzdelanie a nikdy som na kurz počítača nechodila. V škole niečo bolo, ale vrcholne ma to nebavilo, a tak som potajme hrala solitare. Veď čo ja mám s technológiami? V najhoršom sa obrátim na help desk.
....aspoň ja mám ten pocit. Pred pár dňami spustilo jedno vydavateľstvo Deň neprečítaných kníh. Aj keď sa verejných udalostí nezvyknem zúčastňovať, toto ma zaujalo. Bol to deň, keď sa knihy nepredávali, ale čítali. A práve tie začaté.
Nedávno preletela médiami správa o tom, že novinári odpočúvali telefóny mnohých významných ľudí. Jednou z obetí bol aj Gordon Brown, bývalý premiér Veľkej Británie. Nemala som rada Gordona Browna. Prišiel mi nesympatický, ako politik nevýrazný, bez drivu, finančák, ktorého zaujíma iba to, aby bol v zelených číslach a ukrátil, čo sa dá. Dnes som svoj názor zmenila. Po odpočúvaní telefónu, uverejnili noviny správu o chorobe jeho syna- cystickej fibróze.